Strach ako nástroj moci a kam to celé vedie.
Strach a viera, ruka v ruke na ceste k nášmu ovládnutiu.
Je ľahké podľahnúť strachu, rovnako ako je ľahké uveriť niekomu, kto sa sám menuje do pozície múdrejšieho, veriacejšieho, prípadne bohorovného. Ale ako je to naozaj? Kde sa vzala viera a prečo sa z nej stalo to, čo sa z nej stalo?
Veríme tomu, čo vidíme. Preto je pre človeka takzvané písmo božie, také posvätné. Ale Boh podla mňa nepoužíva atrament, ani tlačiarenskú čerň, ak niečo píše, alebo chce povedať, prehovorí k našim srdciam. Lenže my sme sa srdce odnaučili počúvať, ak nerátam chlapíkov v bielych plášťoch so stetoskopom v ušiach.
Človek čistej viery nepotrebuje chodiť do kostola na spoveď, nepotrebuje príbehy o dobre a zle, pretože nepotrebuje definovať hranicu medzi týmito zdanlivými protipólmi. Človek čistej viery pozná túto hranicu. Aby bolo ľudstvo zbavené čistej viery, začali mocní používať strach. Násilie je prirodzeným prostriedkom ako ho vyvolať a aby bol efekt silnejší, začalo sa násilie páchať v mene božom. Ale ak boh je láska, aký by mal záujem páchať násilie a šíriť hrozu?
Najsmutnejšie na tom celom je, že ľudia čo medzi nás tento strach šíria, sú bez viery v Boha, bez pokory a rešpektu k životu, sú len bičom k nášmu ovládaniu. Prečo ľudstvo podlieha tomuto strachu? Najväčšou hrozbou pre človeka bola vždy nejaká prírodná katastrofa, zoslaná na nás Bohom. V dnešnej dobe sa všemožne snažíme zabrániť prírodným katastrofám, hrozbám z vesmíru a všetko to je financované svetovými vládami. Prečo? Nie je to tak, že sa samozvaní svetovládcovia povyšujú nad Boha, snažia sa vystúpiť proti nemu a k tomu celému používajú ako nástroj človeka? Kam sa ženieme, ak nasledujeme niekoho, kto vystupuje proti moci, ktorá stojí za stvorením všetkého okolo nás a v nás? Ako chceme vystúpiť proti nášmu pôvodu? Proti sile, vďaka ktorej sme tu? Čo, alebo kto nás ženie do tejto záhuby?
Musíme si uvedomiť, že ľudstvo je premnožené. Prírodné zdroje ustúpili "potrebám" človeka a svetovláda si uvedomuje, že ich priestor sa značne zužuje, že bohatstvo, ktoré im umožňovalo vládnuť, stráca na hodnote a mnoho ľudí nachádza v sebe čistú vieru. Majú strach, že prídu o moc, a preto sú schopní zničiť niečo, čomu už ďalej vládnuť nedokážu. Slobodná čistá viera so sebou prináša i slobodu rozhodovania a to ohrozuje vládu momentálne mocných. Je na nás, ako s tým všetkým naložíme a či si uvedomíme, kde sa nachádza pravda. Je na nás, či sa necháme zničiť, alebo si uvedomíme, kto sme a kam patríme. Nie sme korunou tvorstva, ako nám bolo mylne a cielene tvrdené. Nie sme viac, ako akýkoľvek iný život. Sme súčasťou niečoho tak fantastického, že ak by sme si uvedomili úplnú silu toho všetkého, nebolo by vlády, vojen, sporov, súdov... a tu prichádzame k tomu, že i na druhej strane, čiže na strane vládnucich, je ozajstným vodcom strach. Strach zo straty moci, strach z rovnosti a strach prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a skutky. Preto je nepriamo táto zodpovednosť prenášaná na nás, bežných ľudí. Lenže, načo ich potom volíme? Načo ich platíme prostredníctvom nedobrovoľne vyberaných daní? Ak nie sú schopní robiť rozhodnutia prospešné celému ľudstvu, nie sú hodni toho, aby nám vládli. Kam smerujeme ťahaní vládnucou vrstvou? Pri ich honbe za nezmyselným bohatstvom a mocou sme využívaní ako nástroj. Prídeme domov z práce, v ktorej 70% nášho času pracujeme pre niekoho iného, sadneme si doma pred televíziu a podprahovo sme bombardovaní absolútne zbytočnými informáciami, manipulovanými správami a manipulatívnymi reklamami.
Dá sa vôbec tento systém nejako napraviť, zmeniť, ignorovať? Odpoveď nie je jednoduchá a už vobec nie jednoznačná. Samozrejme, môžeme ignorovať vládu, dane, celý systém, ale značne nám to skomplikuje život, museli by sme sa vzdať pohodlia, vystavovali by sme seba a svoju rodinu riziku. Ale existuje aj iný sposob, ako nastoliť zmenu. Treba zmeniť spôsob myslenia, odignorovať tvrdenia, že jednotlivec nič nezmože. Treba si uvedomiť, že nie sme jediní na tomto svete a že každá forma života je zázrak, ktorý si zalúži rešpekt a úctu. Svet a naša zem sú v takom stave v akom sú, pretože sme sa nechali nainfikovať sebeckým správaním, boli sme pomaly a cielene vmanipulovávaní do systému, ktorý síce nemože fungovať, ale veľmi vyhovuje vládnucej vrstve. Ak sa budeme chovať egoisticky, tak sa pre tento svet meníme na rakovinovú bunku. Svet ako taký dokáže bojovať s rakovinou a bude sa snažiť prirodzene zbaviť škodlivých buniek. Ľudstvo stojí na pokraji krachu spoločnosti, rozpadu a zániku civilizácie, ale na druhej strane aj vzniku človeka nového. Stojíme pred evolučným skokom, ktorým nebude zmena fyzického tela, ale zmena myslenia človeka. Nastane akési uvedomenie a k tomu je potrebné, aby sme sa začali odpútavať od zabehnutého, začali si všímať okolie (nemyslím tým, čo má sused nové) dbali viac na prírodu a snažili sa k nej navrátiť. Žijeme v ilúzií, že príroda je tu pre nás, že nám slúži, lenže pravda je taká, že my sme jej súčasťou a naštastie nie neoddeliteľnou. Za stáročia vývoja súčasnej civilizácie sme stáli pri vyhubení mnohých živočíšnych a rastlinných druhov, lenže to nesvedčí o našej nadradenosti a nenahraditelnosti. Svedčí to o našej hlúposti a aj pominuteľnosti. Tak ako sme my zlikvidovali živočíšne druhy, tak ľahko, dokonca ľahšie, može vesmír a príroda zničiť nás. Mali by sme sa zobudiť a začať spolupracovať s ozajstnou mocou. A tou je bezpochyby príroda, vesmír, Boh... Je na nás kam toto všetko povedie, už sa nemožeme a nesmieme spoliehať na to, že vládnuca trieda sa o nás postará, pretože stáročia nás presviedča jedine o tom, že sa stará len o seba, že ju nezaujíma budúcnosť ľudstva, ale len vlastné pohodlie a luxus v prítomnosti.
Začnime sa učiť jeden od druhého, začnime počúvať seba a svoje okolie, načúvajme prírode, Bohu, pomáhajme si navzájom a čoskoro zistíme, že sme svet videli doteraz v zlých farbách. Zistíme, že to čierne súkno, ktoré nám je ťahané pred očami, je len ilúzia, a že život a všetko okolo nás je vlastne krásne a jedinečné. Začnime si navzájom nezištne pomáhať, zabudnime na vlastnú doležitosť, pretože tá je tiež len výmyslom, naozaj nie sme doležitejší, ako ktokoľvek iný. Pokiaľ to zvládneme a zbavíme sa strachu z prvého kroku, čaká na nás krásny svet a krásny život. Pokiaľ to však nezvládneme, čaká nás koniec. V bolesti a utrpení.
Nechcem tu vykreslovať katastrofické scenáre, na to stačí Hollywood, ale treba sa veľmi hlboko zamyslieť.
Prajem vám krásny deň priatelia, užívajte si ho s úsmevom :)